Vztah k Bohu je pro věřícího křesťana důvěrně osobní záležitostí, o níž se většinou ostýchá vyjadřovat veřejně; ne snad proto, že by se obával perzekuce či posměchu jako v dobách bojovně ateistické totalitní společnosti, ale z toho důvodu, že si je dobře vědom, jak nesnadné je popsat stav vlastního nitra běžným lidským jazykem a jak nesdělitelné jsou osobní prožitky, střádající se během vlastního života - života nezaměnitelného a jedinečného v celých dějinách vesmíru.

 

Vidíte, právě mi uklouzlo slovo vesmír a jistě ne náhodou. Věřící přírodovědec je možná v jisté výhodě, že poznává Boha nejen subjektivně jako každý jiný člověk, ale také prostřednictvím předmětu svého bádání, jímž je vždy určitý uzoučký výsek poznávání kosmu, od hvězd po mořské hvězdice, od vůně květin po vůni kvarků, od přenosných chorob po přenos záření či genetické informace. Při své práci používá vysoce neosobní (objektivní) vědecké metody, která připadá neodborníkům až protivně studená a zpochybňující.

 

Osvícenecký racionalismus minulého století, jenž dosud většina veřejnosti ztotožňuje s postojem současných vědců, víceméně naznačoval, že se při zkoumání přírody bez Boha docela dobře obejde, či - řečeno slovy Laplaceovými - "tuto hypotézu nikde nepotřebuje". Odtud také vyvěrala typicky ateistická víra marxistů, že věda postupně dokáže vysvětlit veškeré dění v přírodě, že neexistují věci vědecky nepoznatelné, nýbrž pouze dočasně nepoznané.

 

Během XX. století však došlo v hlavních oborech přírodních věd k velmi významným objevům a posunu celkového pohledu na schopnost člověka postihnout pravé příčiny dějů a vztahů v přírodě a předešlá vědecká pýcha tím vzala patrně již definitivně za své. Mám tím na mysli zejména obecnou teorii relativity, kvantovou mechaniku a molekulární genetiku, jež ukázaly, jak naivní byly naše předešlé pokusy objasnit existenci a chod vesmíru jako jakéhosi gigantického věčného orloje, který pěkně tiká proto, že do sebe zapadají nějaká ozubená kolečka. Existence a vývoj vesmíru nám dnes připadá snad ještě tajemnější než v době, kdy naši předkové věřili na bohy blesku, vod a sopek.

 

Troufám si proto tvrdit, že věřící přírodovědec může dnes svou víru v Boha opřít také o kvalifikovaný údiv nad podivuhodným řádem materiálního světa, jak to kdysi tak předvídavě a výstižně vyjádřil žalmista Páně: "Nebesa vypravují slávu Boha silného a dílo rukou jeho obloha zvěstuje" (Ž 19,2). ...

 

Jiří Grygar

 

Z knihy: 

 

O vědě a víře Jiří Grygar Info a běžná cena: brožovaná, 128 s., 139 Kč Téma: spiritualita Edice: Malý duchovní život Vydáno: 2001 Objednací číslo: 10647 Druh zboží: kniha

Anotace knihy Kniha pro všechny čtenáře, kteří hledají odpověď na otázky spojené se vztahem vědy a víry.	Klíčová slova věda
	O autorovi    Autor o knize
	Recenze Jiří Grygar je najznámejší popularizátor astronómie v česko-slovenskej „slnečnej sústave“, autor mnohých kníh o dejinách vesmíru a v neposlednom rade spolutvorca a moderátor televíznej relácie Okná vesmíru dokorán. Toto všetko je o ňom verejne známe. No málokto už vie, že Grygar je okrem profesionálneho vedca aj kresťansky veriaci človek. Grygarova najnovšia kniha O vědě a víře je vlastne súborom článkov a textov prednášok, ktoré publikoval v časopise Universum, zameranom na dialóg medzi kresťanskou vierou a prírodnými i spoločenskými vedami. Pôvodným zámerom zakladateľov Universa (jedným z nich bol práve Grygar) bolo vydávať časopis ako samizdat, ale šťastnou zhodou okolností vyšlo prvé číslo práve v období nežnej revolúcie a po nej už mohol časopis vychádzať legálne. Od roku 2000 vychádza Universum štvrtročne ako periodikum celej Českej kresťanskej akadémie. Kvalifikovaný úžas Hneď v úvode si Grygar v krátkosti odpovedá na otázku „Prečo verím v Boha?“ ako člověk a ako vedec. „Veriaci prírodovedec je možno v istej výhode, že pozná Boha nielen subjektívne ako každý iný človek, ale tiež prostredníctvom predmetu svojho bádania, ktorým je určitý úzký výsek pozvnávania kozmu, od hviezd po morské hviezdice, od vône kvetín po vôňu kvarkov, od prenosných chorôb po prenos žiarenia či genetické informácie,“ píše Grygar. V tejto línii, tedy v línii istého formálneho zdôvodňovania viery vedca, sa nesie aj celá ďalšia kapitola. zaoberá sa v nej vedou a vedeckým poznaním v rôznych odboroch ľudskej činnosti a vierou ako subjektívnou záletisťou každého človeka. Čo môže znamenať veda pre vieru a vice versa, je téma, ktorej sa Grygar venuje obšírnejšie. Spomína prejavy vzájomnej nevraživosti, ktorou si v minulosti veda a viera veľakrát prekážali, až po súčasnosť, keď už jedna druhú navzájom nenegujú. Samozrejme, o nijakom dopĺňaní vedy a viery nemôže byť ani reči: „Pripútanie náboženskej filozofie k súčastnej vede je zaručenou cestou k zastaraniu filozofie.“ Prirodzene, Grygar väčšinu svojich postrehov aplikuje na astronómiu a podľa neho nám nezostáva nič iné, iba nad stavbou vesmíru „kvalifikovane žasnúť“. V útlej knižke sa dočítame aj o „nezmieriteľných rozporoch“ náboženskej viery a vedy. Pre vysvetlenia vzájomnej nevraživosti či nepochopenia medzi vierou a vedou nezachádza Grygar iba do rokov nedávnej komunistickej diktatúry. Spomína tiež všeobecne známe prípady Giordana Bruna, Galilea Galileiho či Kopernikových spisov, ktoré rozpory medzi vierou a vedou (v minulosti zvlášť astron´miou) vyostrovali takmer v každej dobe. Nezabúda však na dnešnú realitu, ktorou je postupné rehabilitovanie tých, ktorý boli neústupnosťou cirkvi v minulosti dotknutí. Príkladom môže byť oficiálna rehabilitácia Galileiho, ktorú Ján Pavol II. vyhlásil 31. októbra 1992, tedy 350 rokov po Galileovej smrti. Na úspechy nevedeckých, ale tým populárnejších teórií sa Grygar pozerá očami verejnosti, „ktorá nie je priveľmi navyknutá na kritické vedecké myslenie, a tedy nevedeckým tvrdeniam žičí.“ Krátke príspevky v knihe Grygar venuje popularizácii vedeckého pozadia rôznych odborných projektov ako napríklad vypusteniu družice COBE zameranej na výskum kozmického žiarenia. Jednoducho a zrozumiteľne je napísaný článok o astronomických podkladoch pre gregoriánsky kalendár a datovaní niektorých biblických udalostí. O veľkom tresku a bretónskych sedliakoch Teórii Big Bangu (tzv. veľkého tresku) sa venuje samostatná pomerne obsiahla časť. Grygar píše: „Ak obrátime v myšlienkach zmysel plynutia času späť, dospejeme nutne v minulosti k okamihu, keď vzdialenosti medzi dnes vzdialenými galaxiami boli nulové. To je moment, ktorý môžeme nazvať počiatkom vesmíru.“ Pre tento okamih použil prvýkrát v roku 1950 termín Big Bang anglický astrofyzik Fred Hoyle. Je zaujímavé, že Hoyle ho použil ako hanlivé pomenovanie preňho vtedy neprijateľnej teórie svojho vedeckého konkurenta Georga Gamowa, podľa ktorej sa vesmír mohol rozpínať z nulového bodu, teda počiatku. Je iróniou osudu, že Hoyle neúmyselne vytvoril nový, dnes už všeobecne známy termín. Jediný, kto v tej dobe chápal ideu rozpínajúceho sa vesmíru, bol americký fyzik ruského pôvodu George Gamow. Gamowe myšlienky sa však nebrali priveľmi vážne a za života sa tento vynikajúci fyzik uznania nedočkal. Na otázku, či je veľký tresk článkom viery, Grygar odpovedá pomerne jednoznačne, že nie. „Ani Big Bang, ani ktorákoľvek iná vedecká teória, či už sa týka fyziky, astronómie, biológie, chémie, alebo inej prírodnej vedy, nemôže byť článkom viery.“ Dôvod je možno kuriózny: podľa Karla Poppera je každá vedecká myšlienka principiálne vyvrátiteľná. Ak vyslovíme nejaké tvrdenie, ktoré sa nedá vedecky vyvrátiť, tak toto už nepatrí do prírodných vied. Zaujímavé sú aj Grygarove odpovede na otázky z diskusie, napríklad, ako si môžeme predstaviť okamih veľkého tresku. Populárnym teóriam o živote mimo planéty Zem či kozmickýmkatastrofám je venovanájedna kapitola. Grygar na všetky narážky o možnosti mimozemského života reaguje s chladnou hlavou vedca. To, že ich teraz nepripúšťa, samozrejme nevylučuje ich existenciu. Poslednú kapitolu tvoria dve prednášky o dejinách astronómie vo Vatikáne. Je trochu na škodu, že údaje v nich sa vias-menej opakujú, a tak pri bežnom čítaní nevyhnutne vznikne dojem, že ste knihu otcorili na zlej strane. Pri výbere tém prednášok by teda bola na mieste väčšia pozornosť. Na záver mi nedá nespomenúť Pasteurov výrok, ktorý v knižke Grygar uvádza: „Keďže som veľa študoval, verím ako bretónsky sedliak. Keby som bol študoval ešte viac, veril by som ako bretónska sedliačka.“ Sú tu teda zrejme iné dôvody na vieru ako vedecké. A pre ne sa člověk nemusí stať nevyhnutne astronóm.  Vesmír zn. XXL Autor (1977) je historik.  [Luprich Peter]
Nabídka podobných titulů: - podobné tituly - tituly od tohoto autora: Grygar Jiří   - tituly z této edice: Malý duchovní život - Tituly k tomuto tématu: spiritualita - Tituly ke klíčovým slovům této knihy: věda  - Knihy od tohoto původce: Karmelitánské nakladatelství